referencie od klientov | referencie od študentov | listy a vyjadrenia od študentov pre závislých klientov | Napísal život

.....Napísal život.........

......stránky určené pre tvorbu každého, stránky určené samým sebe........
......svoje poviedky, básne, postrehy môžete posielať na kubalikova@dafne.sk....

Marián Žabka
Hrôza a des

Hrôza a des ma premkýňajú pri pomyslení, že za chvíľu budem musieť ísť domov. Sedím v partii bujarých, rozveselených chlapov a je mi s nimi dobre. Teší ma, že som stredobodom ich záujmu a pozornosti. Usmievajú sa na mňa jeden po druhom. Vidím na ich tvárach túžbu... Pohármi alkoholu posmeľujú seba i mňa. Obzerám si ich. Ktorý to bude dnes?

Veď mne sa tak strašne nechce ísť domov! Domov? Milovala som svoj rodný dom. Všetky moje sny, túžby i nádeje sa jedného dňa zrútili... Vtedy, keď mi zomrela mama. Doteraz mám pocit, že jej utrápená duša nevydržala to strašné podozrenie, ktoré v nej tkvelo roky. Nemohla som jej vykričať: "Mamička moja! Ocko za svojou láskou voči mne skrýva niečo iné!. Odporné!". Musela som znášať všetky jeho dotyky, hladkania, skrývala som svoju utrápenú tvár za maskou veselosti. "Všetko je v poriadku, mamička. Otecko ma veľmi ľúbi.". Nemohla som ináč. Jeho hrôzostrašné pohľady veštili nepredstaviteľnú búrku. A toľkokrát som ti chcela o tom povedať, mamička moja.

Aj Petrovi, ktorý si ma neskôr vzal za ženu, netušiac, čo všetko skrýva moja ubolená duša. Prijímala som jeho lásku, ako rajskú hudbu. Myslela som si, že ma prišiel vyslobodiť z náručia trojhlavého draka. Bol mi všetkým na svete. Do chvíle, kým sa všetko nevrátilo do starých koľají. Len som sa čudovala a čudujem sa dodnes, prečo môj milovaný muž začal tak strašne piť! Veď sme mali spolu tri krásne deti! Viem, že na silu a brutalitu otca nemal, ale ani náznakom mi nedal na vedomie nejaké tušenie. Aj vtedy, keď bol namol! Jedného dňa mi prišli susedia oznámiť, že môjho muža našli zamrznutého len sto metrov od nášho domu. On odišiel so svojim podozrením a mňa tu nechal samu! Načo mi je svet plný bôľu! Napriek tomu sa mi chce strašne žiť. Veseliť sa, zabúdať!

Chlapi oproti mne sa na mňa usmievajú. Netušia prečo aj dnes si vyberiem jedného z nich. Chcem zabúdať v jeho náručí na domov, ktorý mi nie je domovom aj keď tam mám tri krásne deti...

Smäd

Čakám opretý o rozpálené zábradlie. Slnko na mňa neúprosne praží. Vysáva zo mňa posledné kvapky síl. Dokonáva dielo vyhne, ktorá sála v mojom vnútri. Ešte včera mi bolo sveta žiť! Predvčerom, včera, kým som mal peniaze. Kopa pochlebovačných priateľov sa spolu so mnou sýtila zlatým opojným mokom. Bol som kráľ a mal som okolo seba premúdrelých šašov, pritakávajúcich na každý môj výrok. Žialil som - smútili so mnou, prejavil som radosť - radovali sa so mnou. "Neboj sa, budeme stále pri tebe. V dobrom i zlom. Veď si náš najlepší priateľ. Zober ešte jednu rundu na znak nášho priateľstva."

Dnes stojím opretý o rozpálené zábradlie s rozžeraveným vnútrom. Čakám. Včerajší, predvčerajší priatelia sa občas okolo mňa mihnú. Niektorí vidia len rozpálené zábradlie. Iní len s úsmevom zasahujúcim ža do pohŕdania, obsahujúcim aj nemú odpoveď na moju otázku. "Nemám." Vo vrecku omieľam posledných dvadsať korún. Myseľ mi ťaží neúprosná hamletovská otázka: zahnať poslednými peniazmi pálčivý smäd a ísť domov peši, alebo nechať si ich na cestu autobusom. Vyhráva posadnutá túžba po chladivom zlatom moku, ktorý aspoň na chvíľu zaženie oheň v mojich vnútornostiach. S prvými dúškami sa mi rozjasňuje zrak. Vidím svojich včerajších pritakávajúcich šašov. Majú vyhliadnutú ďalšiu obeť. Ďalší, ktorý sa nedokáže vyrovnať s tým, že je alkoholik. Musí tajomstvá svojho pokazeného života povyprávať pozorným poslucháčom, aby utíšil svoje svedomie. Má s kým piť, má s kým utápať všetky príkoria.

Prechádzajúc okolo svojich bývalých poddaných zaševelia mi otázku: "Ako sa máš?" , "My sa máme dobre."

DUŠA

Plameň a oheň majú vždy spoločnú reč.
A čo moja duša s telom?
Tá nemá spoločnú ani hranicu.
Hranica, také slovo, čo nás všetkých delí.
prečo si nemôže moja duša poplakať?

Prečo sa nemôže hnevať a smiať sa a byť šťastná?
Žiadny dôvod! Žiadny!
Hranica všetko delí, hranica nutné zlo,
ktoré bráni duši vyroniť aspoň jednu slzu.

Jedno je isté: duša a hranica nemajú nič spoločné!
Preto si duša môže robiť čo chce.
Lenže keď niekoho naštve, tak je zle.
Zlo je spôsobené voľnosťou duše.

Je to trápenie do konca života.
Ostáva už len prvá a posledná otázka:
kedy už konečne zomrie moja duša,
aby mala pokoj od nepokojov?
K E D Y ? ? ?

Simonka Slaninková, 12 rokov

Bolestivé, tiché výkriky dvanásťročného dievčaťa, ktoré namiesto prežívania radostného detstva plného porozumenia a lásky, cíti, že už v tomto veku musí bojovať o svoje miesto v živote. Niet tej, ktorá by jej poradila, ktorá by jej pofúkala boľačku tela a duše. Niet bytosti i v detskom veku najbližšej a najľúbeznejšej. Nemá jej kto pred spaním prečítať rozprávku. Nemôže, usínajúc, zašepkať: "Mamička, ľúbim ťa a potrebujem ťa". Niet jej a pre dievča už niet rozprávkového sveta.

Jej matka dala prednosť hýrivému spôsobu života, zabúdajúc v alkoholickom opojení, že jej dcéra s tak bolestne citlivou dušou je odkázaná rásť do života ako samorast. Vníma všetko dobré i zlé, čo sa na je púti životom pritrafí. Len to nevie správne zaradiť.

Čas pre ňu letí ako víchor. Stojí už na prahu dospelosti. Nepripravená, s rozkymácanou dušou. Láskyplné túžby, že jej niekedy najdrahšia bytosť sa zmení a zašepká:" Dcéra moja, odpusť." sa nenávratne menia v slovíčko: "Nenávidím ťa!". Si len žena, ktorá ma priviedla na svet a nechala napospas životu. Nenaučila si ma nič, ale sľubujem ti, že niet tej sily na svete, ktorá by ma prinútila, aby som sa vybrala tvojou cestou.

Dievča síce už stojí na prahu dospelosti, ale jej tiché výkriky ju budú sprevádzať celým životom.

Peter

Schody zo žuly, tvrdé, ušľapané od tisícov ľudských osudov, akými ich spraví len závislosť na alkohole. Po mnoho rokov boli schody svedkami utrpenia, beznádeje, plaču i znovuzrodenia. Nepodľahli zubu času, nemali kedy, veď ich toľko nôh hladilo. Veľakrát s odporom. Prekliate schody. Ľudia nevedeli a stále nevedia, že sú ušľapané a uhladené aj ich trápeniami

Stojím opretý o zábradlie a pozorujem dnešné ľudské mravenisko na schodoch. Väčšina hmýriacich sa je zahĺbená do svojich trampôt. Chodia hore, dole, zhrbení pod batohmi spackaných životov. Málokedy majú v tvári úsmev. Niet sa nad čím usmievať! Ťažoba minulosti núti každého hľadať aspoň pramienok, iskru, slamku, ktorej by sa mohol zachytiť. Protialkoholické liečenie! Táto veta tak strašne znie v ušiach. Preboha nie, nie som alkoholik, len mi pomôžte nájsť cestu z bludného kruhu. Veď preto som tu.

Chlap hromotĺk ťažko kráča po schodoch hore oproti mne. Mám pocit, že jeho ťažké kroky znásobené obrovským batohom na chrbte zanechávajú kruté stopy v tvrdej žule. Naveky! Poznám ho už roky. Z jeho úst som veľakrát počul tie magické slová, ktoré dokážu uspať dušu: "Nie som alkoholik!". Kráča hore schodmi a ja cítim v každom kroku poníženie, ktoré musel v minulosti podstupovať. Vzdelaný, napriek tomu mu boli milšie ranné staničné metamorfózy. Otrhaný, špinavý, dobitý od kumpánov, zaránky s nádejou otváral oči. Nikto si ho nevšímal, načo aj, takú spodinu. Nepotreboval veľa. Len zahnať moru, ktorá sa naňho valila. Len jeden a bude mi fajn. Vo svetlejších okamihoch svojho bytia sa utiekal do azylových domov, aby aspoň na chvíľu mal pocit, že je ešte človekom. Urvať si kúsok šťastia aspoň z toho, že mu na noc patrí železná posteľ. Občas jeho kroky zavítajú s prosbou o pomoc medzi ľudí, ktorí majú jeho problémy už dávno za sebou. Sú nemilosrdní. Ty medzi nás nepatríš! Podávali sme ti ruku a vždy si svoju zavrel v päsť. Nie, odíď! Netušil, že v ňom nechceli vzbudiť nenávisť, ale vzdor.

Teraz ťa vidím, Peter, kráčať hore schodmi v liečebni na Prednej Hore. Kráča sa ti ťažko s tým obrovským batohom. Sledujem ťa a cítim, teraz ide ku mne úplne iný človek. Minulosť má so sebou, ale každým dňom mu z nej bude ubúdať. Podávam mu ruku. Jeho sa nezaviera v päsť. Prijíma. Zo stisku jeho širokej ruky srší odhodlanie. Pred pár týždňami vstal z bahna svojho osudu.

JA VÁS ĽÚBIM OBOCH

Môj ocino je alkoholik. Aspoň tak mi to tvrdí už veľmi dlho mamička. Napriek tomu mám ocina veľmi rád. Ľúbil som ho už vtedy, keď sme bývali spolu a ja som bol ešte malý. Teraz mám osem rokov, naši sa medzitým rozviedli, aj keď ocino už dávno prestal piť. Vlastne ani nepamätám, kedy ocino pil. Mamičku mám tiež veľmi rád, ale nechápem ju. Nechápem ju preto, že ocino bol na mňa veľmi dobrý. Vždy sa teším, keď má prísť na návštevu, aby si ma zobral so sebou. Mamička mi ale stále prizvukuje, že nesmiem s ocinom nikam ísť. Ale veď my sme sa odjakživa spolu hrávali, nosil mi hračky od výmyslu sveta a vôbec som nemal pocit, že je na mňa či na mamičku zlý. Každú sobotu ma bolí srdce, keď si predstavím, že otecko príde pre mňa a ja mu musím povedať, že s ním nechcem ísť. A tak po tom túžim, týždeň čo týždeň sa na to teším. Dívam sa na otecka z okna spoza záclony a vidím s akým očakávaním stíska zvonček na bráne. Mamička vyjde spolu so mnou pred dom a s pohľadom, ktorý neznesie odpor čaká, čo poviem ocinovi. Najradšej by som zakričal:"Mamička, veď ja vás ľúbim obidvoch, tak prečo mi brániš!" Aj keď plačem, musím nahlas povedať:"Ocino, ja s tebou nechcem ísť!" Vidím ocka, ako sa smutne otáča pred bránou a vidím tiež, že sa mu kotúľajú slzy po tvári. Tak, ako mne. Odchádza so sklonenou hlavou, zhrbený, zostarnutý. Chce sa mi za ním zakričať, že naň nikdy nezabudnem, že ho mám rád. Tak, ako on mňa!...

ZIMA

sa tohto roku akosi neponáhľa so svojim odchodom. Stojím pri okne v liečebni a pozorujem ostrovčeky zamrznutého snehu roztrúsené po parku. Zubaté slnko ich ešte nedokáže svojimi lúčmi zdolať. V kalendári už svieti jar, ale vonku to tak nevyzerá. Aj mne sa naplnil čas odchodu a tak ako zime, veľmi sa mi nechce. Mojími zamrznutými ostrovčekmi sú obavy z toho, čo ma doma čaká.

Strávila som v liečebni tri mesiace. Mala som dosť času premýšľať o tom, kde som spravila chybu. Závidela som dievčatám na izbe. Prešli síce tú istú cestu ako ja, ale oni majú doma zázemie. O sebe to tvrdiť nemôžem. Už len týždeň v liečebni a mňa čoraz viac premkýňa pocit strachu. Čo bude, keď sa vrátim domov? Môj muž sa celé tri mesiace o mňa ani neotrel. Prestala som pre neho existovať. Ešteže deti sa z času na čas ozvali. Dívam sa z okna a pomaly prestávam vnímať poletujúci sneh. Ach zima...

Prečo musím byť za všetko vinná ja? Utiekala som sa k alkoholu, viem. Neustále hádky doma ma k tomu priam nútili. Muž chodil denne pod parou, ale všetku vinu a špinu hádzal na mňa. Začala som ho nenávidieť. Nebyť detí, ani na liečenie nejdem.Mal by sa skôr liečiť on. Ale v očiach iných bol ten lepší, aj keď prichádzal domov pod obraz. Milovanie "na grcanie" s opitým chlapom, len preto, že som jeho manželka. S alkoholom som zvládala aj to. Ani neviem, kedy sa aj mne stal každodennou potrebou.

Prudkým prúdom horúcej vody sa snažím zo seba zbaviť hromady hnusu, ktorý sa mi usadil v duši. Najradšej by som zobrala oceľový kartáč a drhla celé telo, aby som sa zbavila tohto pocitu. Včera ma prepustili. Nešla som domov. Zostala som na chate a uverila sladkastým frázam, ktorými mačastoval jeden z tých, ktorí už dlhšiu dobu abstinujú. Dnes by som mala začať nový život. Stojím pod sprchou a najradšej by som tam stála do konca sveta. Ráno som sa prebudila a ten, ktorý mi sľuboval pomoc, skoro už od úsvitu, bol preč. Stretla som ho na chodbe. Previnilo sa usmieval. Dosiahol svoje, ale mne sa dvíha žalúdok. Jeho priatelia sa tvária, ako keby sa nič nestalo.

Chcel by som stretnúť túto ženu, ale nemôžem. Jej prvá cesta z liečenia viedla do náručia snov, veriac, že tieto ju nesklamú. Po čase zanevrela na dianie okolo seba až natoľko, že dnes jej už alkohol a abstinencia nič nehovorí. Žije si vo svojom svete ilúzií

OPLÝVALA KRÁSOU

svojich devätnástich liet. Vysoká, štíhla, priam by mohla vkĺznuť na dosky, ktoré znamenajú svet manekýnok. Pritom manuálne zručná, viac inklinujúca k prácam, ktoré sú doménou mužov. Pri pohľade na jej nežný úsmev, ktorý väčšinu času zdobil jej krásnu tvár, bolo cítiť, že z jej duše sála dobrota i láskavosť

Horúci júnový večer diskotékových tancov, vo víre ktorých sa tak rada uvoľnila. Zbožňovala život. Obletovaná chlapcami, stredobodom ich záujmu bola jej krása, bezprostrednosť. Vír horúceho večera vtiahol do jej života chlapca, ktorého predtým nikdy nevidela. Preletela medzi nimi iskra možno preto, že sa dokázal pozerať do jej modrých očí úprimnejšie, ako tí ostatní. Pretancovala s ním celý zbytok večera. Dívala sa naňho ukradomky a mala pocit, že prišiel pre ňu princ z rozprávky, len nastúpiť do koča a odcválať do vysnívaného kráľovstva. Bol k nej milý celý večer, bol k nej nežný i v zákutí parku, kde sa nad ránom vášnivo milovali. Šťastne sa usmieval i o pár mesiacov pred oltárom, pretože vášnivá noc neostala bez následkov. Nepomohlo odhováranie rodičov, ktorí sa od samého začiatku stavali odmietavo k ich sobášu. Nepomohlo nič. Nosila pod srdcom darček od svojho princa. Chcela ho. Narodenie dcérky obrátil ich vzťah úplne naruby. Nevedela si vysvetliť tento náhly obrat. Princ z rozprávky dával očividne najavo svoju nechuť k spoločnému životu. Túžila po jeho láske. Po roku manželstva mu bola neverná. Náhodnú známosť chcela využiť k vzbudeniu lásky. Hneď sa priznala. Naivná prostota...

Svojim priznaním rozpútala peklo svojho života. Nikdy si nebola istá, či po návrate z práce nedostane bitku. Bitka bola takmer na dennom programe. Vulgárne vyjadrovanie na jej adresu po jej manželskom zlyhaní sa jej vrývali hlboko do duše. Boli horšie, ako najkrutejšia bitka, ktorej bol schopný jej princ. Zanevrel na jej dušu, ale telo nie. Po čase znovu otehotnela. V kútiku duše dúfala, že narodenie chlapca zmierni jeho výčitky. Nestalo sa. Situácia v rodine sa jej zdala byť beznádejná. Trpela za svoj prehrešok, ale už ďalej nevládala. Najbližší príbuzní sa k nej obrátili chrbtom. V tých najnešťastnejších chvíľach života zrazu objavila niečo, čo jej dáva šancu na všetko zabudnúť. Pár dúškov alkoholu v nej vyvolával pocit, že predsa je na svete znesiteľnejšie. Úplne tomu pocitu prepadla. Teraz už bola na všetky strany zlá, len v jej vnútri, keď chodila každý deň opitá, sa v nej rozhostil pokoj. Cundra a k tomu ešte alkoholička - no a čo!? V príbuzných sa pohlo svedomie a po čase ju prinútili absolvovať protialkoholické liečenie. Jej princovi to priveľmi nevoňalo. Po liečení sa chcela dať rozviesť a začať úplne nový život. Deti, ktoré medzitým povyrástli, inklinovali viac k otcovi. Vzťah jej princa k nej sa nezmenil ani po liečení. Skôr sa vystupňovala jeho agresivita. Mal na to pre neho prijateľný dôvod. Ani na liečení podľa neho nezľavila zo svojho predchádzajúceho života.

Podvečerné slnko presvecovalo svojimi slabnúcimi lúčmi ich priestranný byt. Pozorovala svoj obraz odrážajúci sa zo skiel balkónových dverí. Bola sama, ako už tisíckrát od návratu z liečenia. Dívala sa na svoj obraz a zrazu sa vedľa jej tváre vyzývavo začali vynárať kontúry balzamu na jej dušu, ktorý v jej mysli už pomaly zapadal prachom. Vstala a bez rozmyslu prešla zatvorenými balkónovými dverami za svojim fantómom. Rinčanie rozbitého skla nepočula. Letela za svojim snom zabudnutia. Pád zo šiesteho poschodia vo svojich necelých tridsiatich rokoch na tvrdý asfalt neprežila.

STRETÁVAME ICH V MESTE NA KAŽDOM KROKU

Motajú sa medzi náhliacimi sa ľuďmi, obsadzujú lavičky na autobusovom nástupišti. Okolo priľahlých bufetov je ich vždy plno. Nočným útočiskom sa im v nastávajúcom zimnom období stáva železničná stanica. Zimomravejší láskyplne objímajú staničné radiátory. Chcú do seba nasať čo najviac pre nich tak blahodarného tepla. Ostatní sú roztrúsení po lavičkách. Špinaví, zarastení, ošarpaní, väčšinou opití, vystavujú svoju bezútešnosť na oči cestujúcim. Bezprizorní ľudia, stratené existencie, bezdomovci. Pohľad na nich je odpudzujúci. Zdevastované tváre svedčia o tom, že svoj boj o slušnejšiu existenciu už dávno vzdali. Upísali sa tomuto životu, ktorý prináša len prežitie zo dňa na deň. Najlacnejší alkohol im pomáha zabúdať. Zabúdať na to, kam sa aj vlastným pričinením dostali. Nikto ich nechce. Rodina už dávno nad nimi mávla rukou. O tom, že získajú nejaké zamestnanie môžu len snívať. Väčšinou v alkoholickom opojení. Začarovaný kruh. Majú právo na dôstojnejší život, keď sa sami len málokedy oň snažia? Spoliehajú sa na milosrdenstvo tých šťastnejších a keď získajú akú-takú korunku, náhlia sa s ňou do najbližšej lacnej putiky. Oplatí sa im podať pomocnú ruku?

Túto otázku si kladieme veľakrát my, ktorí sme prešli peklom závislosti, na našich klubových stretnutiach. Boli sme v podobnej beznádejnej situácii. V pude sebazáchovy sme hľadali pomoc na všetkých svetových stranách. Chceli sme, chceli sme sa zbaviť jarma závislosti. Bojovali sme o svoj dôstojnejší život. O tom, že náš boj nebol márny svedčia aj šťastné úsmevy, či pohoda vždy, keď sa stretneme.

Radi privítame, keď nás občas navštívia, aj tých, ktorí sú teraz na dne a chcú so sebou niečo urobiť. Je ich málo. Poväčšine svoju účasť na klubovom stretnutí berú ako príkaz zhora. Dostanú od nás motiváciu, potom už záleží len od každého jednotlivca, ktorú cestu si vyberie. Nádej, že si vyberá tú správnu klesá každoročne s blížiacimi sa jarnými dňami.

Na druhej strane máme radosť, keď si môžeme podať ruky s bývalými bezdomovcami, ktorí tú silu v sebe našli a abstinujú rok, či dva. Niektorí aj dlhšie.

TEMNÉ SILY ZLA

sa ma v priebehu uplynulých dvoch či troch týždňov pokúšali zneistiť, dostať. Bol som na rozbúrenom mori emócií, rozladenosti, možno zúfalstva. Chmátali po mne, radovali sa, že našli skulinku v mojom odhodlaní, v mojich predsavzatiach. Dúfali, že objavili slabú stránku môjho abstinenčného bytia. Obstál som, nepoddal sa, aj keď som utŕžil najväčšie sklamanie svojho života. Obeťou, ktorú si temné sily zla vybrali, aby ma vyskúšali bol môj syn, človek, ktorému som hádam najviac, alebo možno jedinému veril.Bol mojim obrazom, mojou istotou, že všetka moja tarajšia snaha aj moje predchádzajúce utrpenie v závislosti, nájdu v ňom odozvu. Sklamal som sa. Teraz si dávam otázku či som sa sklamal v synovi alebo v sebe! Zaspal som na vavrínoch mojich pomocí druhým, keď som nezbadal zavčasu, čo sa vlastne deje s mojim synom !? Alebo to bolo len uspokojenie nad sebou samým, nad tým, že som mu toho už dosť navysvetľoval, dosť som išiel príkladom? Teraz sa podľa syna už nemáme o čom rozprávať! Prišiel o všetko: o lásku dievčaťa, o istotu, strechu nad hlavou, o moju dôveru, ale hlavná vec, že má DROGU. Tá mu nahrádza uniknuté hlavné istoty jeho života. Nahrádza mu aj seba samého a ja sa musím dívať, ako sa rúti do záhuby. Postavil múr medzi nás dvoch. Múr z najtvrdšieho materiálu na svete - jeho ľahostajnosti k ďalšiemu svojmu osudu, múr z odmietania. Treraz mu je dobre.

Nie neplačem, netrhám si vlasy od zúfalstva. Jediné čo mi zostáva je čakanie. Čakanie na skazu, úplnú, lebo skaza už začala. Zožiera ma síce pocit bezmocnosti, ale neskladám zbrane. Možno som na začiatku príliš bodol, keď som sa snažil prudko ho vybočiť z jeho nadrogovaných snov. Teraz som stále jeho potenciálnym nepriateľom, chcem mu niečo zobrať a preto jeho odozvou je odmietavý, až urážlivý postoj voči mne. Veľa, preveľa invektív vytiahol do boja. Rozmýšľam nad nimi. Budem je niekedy hrdý na svojho syna, tak ako som bol doteraz?

A ako tomu dopomôcť, aby som hrdý bol?

VENOVANÉ 15 - ROČNEJ ALENKE

Každá droga, od tej najľahšej marihuany až po tú najtvrdšiu, heroín, či LSD, alkohol nevynímajúc, dáva v začiatkoch jej užívania pocítiť človeku, že existuje aj iný svet, ako ten, ktorý práve prežívame. Stačí len užiť jednu dávku a privedie ťa do vysnívaného raja, kde nie je nič nemožné. Droga opantáva svojimi prísľubmi nádhery, presnívanej skutočnosti, ktorá sa javí ako práve prežitý najkrajší okamih

Uži ma a splní sa ti všetko. Budeš krásna, nikto sa ti nevyrovná, naučím ťa lietať ako vtáci, ba vyletieť do vyšších výšin. Pomôžem ti prekonávať ťažkosti, dám ti zabudnúť. Mnoho nádherných iných vecí ti sľubuje, ale dokáže ich aj splniť, keď ťa dostane do svojich osídiel. Všetká tá nádhera, svet neskutočne padá, keď sa stávaš jej otrokom. Nemôže byť nič horšie po precitnutí z blaženosti, ktorú ti droga pripraví a mozog, telo, každá žilka v ňom ukrytá, dokonca i povrch kože si ju nástojčivo pýtajú naspäť. Mozog chce prežívať už len tie nádherné vidiny, realita všedného života je mu na míle vzdialená. Keď telo dostane opäť svoj prídel, zrazu sa upokojí každý jeho sval, každá jeho kostička.

Kolotoč nádeje a po vyprchaní drogy o to väčšej beznádeje sa začína.

Snaž sa, keď ma chceš. Obyčajnou prácou ma nezískaš, tak sa predaj, okradni niekoho. Je toľko možností, aby si ma mohla mať. Len pokiaľ budeš mať mňa v sebe, bude ti dobre. Sľubujem ti, že časom nebudeš myslieť na nič iné, len že som v tvojom svete ja. Zabudneš na všetkých svojich blízkych, nevadí, veď ja ťa mám najradšej, len ja ti dávam všetko.

Bohužial, až na tú TRUHLU, ktorú ti budú musieť kúpiť práve tí, na ktorých si vo svojom ošiali zabudla...

MAJSTER ALKOHOL

Pre milióny ľudí na svete prinášajúci odpútanie sa od stresov, povznášajúce pocity, zabudnutie na trápenie, vytvorenie dobrej nálady.
Je príjemným spoločníkom, pokiaľ ho človek dokáže udržať na uzde. Ako každá iná droga vie byť ale aj záludný. Pomaly. Nemusí sa náhliť. S istotou, že raz sa dostane k moci nad osudom toho, kto si ho vybral za priateľa, si pripravuje pozíciu, aby keď nastane ten okamih, začal vládnuť on. Keď sa človek zlomí, vie byť nevýslovne krutý. Kto dovolí, aby alkohol prebral nad ním moc, je stratený. Všetko to, čo mu predtým prinášal, ustupuje do úzadia a majster začne ukazovať svoju pravú tvár. Na vedľajšej koľaji sa ocitne všetko, čo je človeku drahé, všetko, čo si dokázal vybudovať. Opantáva myseľ celým svojim bytím, túži len po ňom. Celé dni, noci, každá myšlienka sa sústreďuje len a len naňho. Človek podriaďuje svoje úsilie len jemu. Keď mu chýba, niet tej prekážky na svete, pred ktorou by ustúpil, len aby ho získal. Keď sa preleje cez hrdlo, vnikne do žíl, s úľavou človek vzdychne: "Vitaj môj dôverný priateľ. Veľmi si mi chýbal!".
A vťahuje nás hlbšie a hlbšie do svojich osídel. Aj keď si každý, koho on opantal, uvedomuje rýchlosť, akou sa rúti do záhuby, nerád robí niečo pre to, aby sa z jeho osídiel dostal. Veď načo aj! Život s ním je taký nádherný, i keď precitnutia, keď nás na chvíľu opustí, sú kruté.
Plynie čas a majster rozbíja všetko. Osobnosť človeka sa stráca. Dospel do štádia, v ktorom je schopný dať aj posledné, len aby ho získal.
Paradoxom je, že keď nás dohnal úplne na dno, začne sa ukrývať. Ale myseľ ním opantaného je vynaliezavá. Aj keď je on obklopený látkami, ktoré sú pre človeka nebezpečné, neprinášajúce eufóriu, istota, že je prítomný aj priateľ, v tomto štádiu skôr pán, nás núti dostať ho do seba napriek tomu, že tie prísady dokážu v tele spôsobiť hotovú katastrofu.
Žalostný je pohľad na mladého človeka, ktorý ráno pred stánkom stojí celý rozochvený, bojaci sa spraviť čo i len krok, alebo pohnúť rukou, keď roztraseným hlasom prehovorí:
"PROSÍM SI DVE OKENY"!!!

VIANOCE ALKOHOLIČKY

Štverám sa hore strmou ulicou. Podchvíľou sa mi noha pokĺzne a ja zabáram svoj ubolený nos do chladivého snehu. Chce sa mi prijímať jeho chlad navždy. Niekto mi neustále pomáha vstávať. Nemôžem si spomenúť, kto to vlastne je. Jediné čo viem je, že stále dookola hudie, že sú Vianoce a mňa čaká na konci cesty moja dcéra. Panebože, takú opitú! Moja milovaná dcéra, dieťa moje, mám ťa veľmi rada a preto idem, preto padám. Viem, že ak sa mi podarí dostať sa ku tebe, budú to tvoje prvé Vianoce po rokoch, strávených so mnou. Bála som sa dnešného dňa. Prepáč dcérenka, musela som sa posmeliť. Určite mi odpustíš aj to, že som to trochu prehnala. Však, keď ťa uvidím, budem strašne rada a určite sa polepším. Nemám na dnešný večer žiadny darček, ale najkrajším darčekom pre teba pod vianočný stromček budem ja. Sľubujem, sľubujem. Aha, tam je môj rodný dom. Nohy sa mi síce podlomili ešte viac, ale idem. Dunčo ma už víta nahnevaným štekotom. Ty sa do mňa nestaraj, hej! Idem za svojou dcérou, aby si vedel! Počkaj, predsa ťa pohladím. Panebože, nezvládla som to. Aj tak sa potrebujem ešte trochu schladiť. Zaborená do snehu vnímam, že niekto stojí vo dverách. Moja mama. Aby si vedela, nenávidím ťa. Staráš sa mi o dcéru, ale aj tak ťa nenávidím. Vedľa mamy stojí poklad môj najmilší, jediná spása môjho života. Pre ňu sa umáram, pre ňu pijem. Aká je nádherná, len tie očká má smutné. Neplač moja malá, len čo sa dokážem vyhrabať z toho snehu, pribehnem k tebe a priviniem si ťa na hruď. Veď si moja. Nikomu na svete si ťa nedám. Niekto mi znovu pomáha vstať a tí, ktorí ma určite majú radi, predo mnou uhýbajú. Ako pred prašivou. Zťažka usadám v kuchyni, kde to dýcha štedrým večerom. Chcem sa prihovoriť dcére, aby ma pochopila. Blíži sa ku mne, ustráchaná. Mamička moja ľúbim ťa, ale prečo piješ? A odchádza.

Jakub Palko:
Niečo vo mne

Niečo vo mne, čo stále drieme a iba občas vychádza na povrch ma čoraz viac ovláda a dostáva ku dnu. Je to zvláštny pocit neistoty ktorú cítim vo chvíľach samoty keď sedím v tme a píšem riadky, ktoré sú odrazom mojej najtajnejšej duše. Som samotár, ktorý nenávidí samotu. Som idealista, ktorého jeho ideály pomaly dostávajú k materializmu, som rojko, ktorý sa stal tým o čom sníval a zrazu zistil že chcel byť niekto iný . Ako malé zvieratko sa túlam svetom a nevinne vnímam všetko podstatné a v nepodstatnom sa snažím nájsť zmysel aby som porozumel svojmu okoliu a tomu bordelu, ktorý v sebe nosím už neuveriteľne dlhý čas.

Zmätene hľadám,
Zmätene hľadám a čím ďalej tým viac som stále zmätenejší a zmätenejší až mám pocit že sa v tom celý stratím a zhasnem ako hviezda na oblohe unavená svojou žiarou a príliš dlhou existenciou.

Pozorujem.
Pozorujem dianie a ničomu už nerozumiem a mám tušenie, že skončím ako čudák, ktorý spoza zastretého okna krytý tmou bude hľadieť na ľudí, čo v slnečnom svite žiaria spokojnosťou.

Neviem.
Neviem komu, čo, s kým a kedy a nič nepomáha. Neviem prečo a márne sú vychodiská z otázok, ktoré kladiem ľuďom bez výrazu. Vidím na nich, že sa ma chcú zbaviť, že sa chcú zbaviť človeka, ktorého nepohodlné otázky ich nútia hľadieť aj do vlastného vnútra. Neviem a už len snívam o vedení a o nekonečnom slnečnom svite bez súmraku.

Chcem.
Chcem, aby všetko začalo od začiatku. Aby som bol niekto iný, aby som žil niečo iné, aby som chcel niečo iné a neskončil ako ja, čo len ako šialenec si rozbíja hlavu o múry sveta. Chcem a iba chcem sa naplniť tým, čo nazývam šťastím a že som skromný vo svojej ctižiadosti mám ešte stále šancu na zmenu.

Milujem?
Čo ja viem. Možno áno a možno som len hlupák, ktorý svoje úlety a kreatívny egoizmus nazýva vysokými pojmami. Možno milujem. Možno milujem tú neistotu, to zmätené hľadanie, pozorovanie, to nevedené, to čo chcem a to čo chcel by som milovať. Ja milujem to svoje obľúbené možno pred každou mnou vyslovenou vetou. Milujem ten život na hrane a MOŽNO už ani inak žiť neviem. Som ako cestovateľ útrobami vlastného života. Už ma nezaujíma svet, lebo ten objavnejší mám iba pre seba.

Nepoznám.
Nepoznám a dúfam, že raz budem. Že raz sa spoznám a že už neujdem pred níčím, ani sám pred sebou. Že raz na svojej ceste spoznám, čo som hľadal, čo som nevedel, čo som chcel a chcel milovať a viem, že to bude jej KONIEC

Ozaj skoro som zabudol že niečo milujem , že milujem snívať a že chcem snívať. Snívať o tom, že raz napíšem aj niečo lepšie ako tieto sračky.

Ako lístky

Ako lístky vo vetre sa trblietajú
V slnečnom svite tesne po daždi
Ľudské bytosti čo žiaria šťastím
A len ja stále bez pohybu
Zotrvávam v smútku bez dôvodu
Ako kvietky čo sú symbolom krásy sveta
Sa všetci usmievajú a nemajú strach z budúcnosti
A ja sa usmievam tiež
Ale iba preto že žiadnu budúcnosť nemám
Trpím zmierením s nevyhnutným
A chcem žiť aj keď chvíľu ale bez návodu
Bez poučky na správno

.................,,,,

bez čiarok a bez bodiek
skrátka bez interpunkcie
si píšem slová bez zmyslu
čo znamenajú veľa
a bez súvisu plynú
a tvoria vetu súvislú
som bez čiarok a bodiek
som nesúvislá veta
veta bez zmyslu
ktorý verí tomu
že veriť sa dá nezmyslu
nezmyslu ktorý žijem
bez súvisu
bez interpunkcie
si plyniem
a za sebou nezametám

Nevyhnutné je byť

Nevyhnutné je byť
A nežiť len ako otrok svojho vedomia
Nevyhnutné je cítiť
Svoju veľkosť malého človeka
Vo sférach nanúteného života
Nevyhnutné je nestať sa súčasťou relatívne
Nevyhnutného čo sme si my všetci nadiktovali
A len písať diktát svojho života
S čo najmenším počtom chýb
A pokiaľ možno žiť neustále na jednotku
Bez dobrodružstiev z omylu
A prekvapení z nevedomosti

Uzavretí v priestore bez hraníc...

Uzavretí v priestore bez hraníc...
Ako slobodní muži, ženy, deti, všetci ľudia utekajú životom bez pozastavenia, len pre pocit z chvíle bez súvislých príčin a plní emócií.

Nič

malé znenazdajky vytvorené
nič ma prosí o porozumenie
a ja si dávam na čas
a tak súperí o moju priazeň so všetkým okolo
a ani nevie ako má navrch
že len tak nie je a bez rozmeru
neexistuje že nepodlieha žiadnym zákonom
že vlastne ani moje porozumenie nepotrebuje
malé nič čo čudným spôsobom a zo zvláštnych dôvodov
chce sa stať niečím

Kvet

Letel som akurát nad sídliskom, kde bývam a niekde medzi mnou a zemou vyrastal kvet prečudesných tvarov. zostúpil som teda z oblohy a chcel sa pokochať jeho naturálnymi líniami a farbami, ktoré boli malým zázrakom. S neskrývaným obdivom a nadšením rozhodol som sa počkať kým nevyrastie. Deň za dňom, týždeň za týždňom,mesiace roky a stáročia čakám pozorujem premeny sveta a čakám na svoj kvet. všetko už splýva a ja strácam pojem o čase. Všetko dáva zmysel akurát v aktuálnom čase a ja dýcham s prírodou, okolím oblohou, kolobehom života keď sa strieda deň s nocou zima s letom radosť so smútkom. Moje korene už zarastajú do útrob zeme, cítim že moja krv sa mení v lyko a koža tvrdne v drevenú kôru, že sa stávam stromom, čo už tisíc rokov pozoruje všetko vôkol a veciam dáva zmysel.

Ľudia sú ako tisíc-hrané magnety,

Ľudia sú ako tisíc-hrané magnety,
je ťažké si nájsť svoj protipól.
Tak si len chodím trochu uzavretý
a rozmýšľam len nad kým som teraz a kým som bol,
že uzavretý v sebe hľadím márne von.
Si sedím tíško v kúte a všetko vo mne hučí hlasne
a duní temne ako zvon

Milióny chutí

Tisíce ľudí,
milióny chutí,
a nekonečné emócie,
čo v spoločnej ceste životom
nasledujú svoje krivky osudu..

Chodci,
čo v jasnej zime
dláždia snehobiele cesty.
Všetci vidíme to isté,
však len z iného uhla pohľadu.

Všetci, čo cítime to isté
keď znenazdajky svet mení
farbu do biela
sme na jednej lodi
ktorá pláva smerom
ktorým stále plávala

Driememe starosťami o samých seba

Driememe starosťami o samých seba,
Spíme vo vlastnej nedokonalosti.

A v nás čo zatiaľ stále neodkryté chce dotýkať sa neba
Čaká  a túži po zrelosti
Nech vyjde von tá naša ľudská potreba byť niekým
Nech ukáže sa a staneš sa sebou, tým,
Čo už je von a kričí hlasno až na pokraj svojich síl
A ako v tanci rozprávkových svetiel a zvukov z lesa porcelánu
Rozfúka sa v dym a rozplynie v kvety
Som i ja len stále v sebe odkryté čo vo mne čaká?
Som i ja tým a či len dúfam a pravda je taká,
Že tiež driemem a skrz privreté viečka nevidím?

XXX

Nevidím že skrz svoje starosti a trampoty tohto sveta
Som stále len tým,
Ktorého v sebe neodkryté a jeho odveta
Chce už vyjsť von, ale akosi len ako moja snaha v dym sa mení...
Som dym?
či Možno len para čo z vody mojich snov vyparila žiara slnečnej a snovej budúcnosti?
Kto vie?
Či lístok padajúci z haluze na jeseň sa pýta, či nebolo by lepšie padnúť k zemi už na konci leta?

Obvyklé predsudky

K rozhovoru som sa dostal tým že náhodou som netrpel obvyklými predsudkami, že začal som sa ako dieťa baviť s niekým,  s kým by som si inak nezačal. začínam byť otvorenejším a nedokonalejším človekom.

Anonym.

Psík

Minule ma napadlo,
že si zaobstarám psíka
takého normálneho
s vybračným efektom
budeme spolu tráviť
veľa času
možno si dáme aj
nejaké tie hubičky
bude to krásne
obdobie plné porozumenie
a úprimného priateľstva
ale aké bude moje
prekvapenie, keď
prídem medzi ľudí
a začnem na nich štekať

Trest smrti

Môj život nemôžem ani z ďaleka nazvať kvalitným
však iba zo spoločenského hľadiska (ktoré ma však vôbec nezaujíma)
Som dosť nezodpovedný, dosť chľastám, aj si zafetujem (občas),
troch asociál a jednoducho človek
ktorého by asi nehumánna spoločnosť
zaradila ako objekt určený na likvidáciu
Možno si za svoj život zaslúžim trest smrti
ale otázka je, kedy a kto ho vykoná,
aj keď mám pocit, že si ho vykonám sám.

V podniku kde chľastám

V podniku, kde najčastejšie chľastám
našiel som priateľa,
jediný, ktorý ma ešte neopustil.

Je to dobrý kamoš.
Moc toho nenakecá, ale stále sa usmieva
s pollitrákom piva v ruke a myslím,
že ma trochu chápe.

Je trochu zvláštny, lebo nosí hnedú sutanu.
Ale mám ho rád.
Je to veľký smädný mních zo svetelnej reklamy.

Test the West
and be the Best

Ochutnaj chewing gum
a budeš bližšie k západu
bližšie k masmédialnému raju
ale radu ti dám
západ má závadu
hovno ti tam dajú
keď v krajine tisícich možností
si len jeden z päťdesiatich miliónov.

Teta Lin a jej maslová korporácia

V maslovej korporácii Tety Lin došlo ku kríze.
Medzi ich dovtedy spokojne pracujúce kravky
sa dostala jedna inteligentná, stávkujúca
a svojou výrečnosťou začala drzo presvedčovať ostatné kravky
o tom, že a oni sú živé bytosti s dušou a mysľou
a že by si zasúžili lepšie zaobchádzanie

Teta Lin tiež nebola žiadny blbec
a na túto situáciu bola pripravená,
ako na dôsedok genetickej úpravy dobytka.
Teta Lin bola tiež veľmi dobrý obchodník
a preto sa zachovala efektívne
Jednoducho prešlo a  z výroby masla
na mäso výrobu.

Alkoholická debata

 -  Baví ma chlastať.
Stanem sa alkoholikom.
Však len na chvíľu.
 -  Do smrti?
 -  Však vravím, že len na chvíľu.